Žijeme si príliš dobre

Autor: Martin Malobický | 7.1.2008 o 2:05 | Karma článku: 13,38 | Prečítané:  3606x

Na jednom českom študentskom webe som čítal skúsenosti z Afriky. V krásnom a hodnotnom článku ktosi kládol také isté otázky, ako asi všetci tí, kto sa stretli s obyvateľmi čierneho kontinentu. Prečo ľudia subsaharskej Afriky nedokážu plánovať, prečo žijú zo dňa na deň, prečo si kupujú a používajú drahé mobilné telefóny a radšej ako jedlo pre vlastné deti si zaobstarajú kredit, aby mohli ďalšie dlhé hodiny rozprávať o maličkostiach denného života so známymi.

Pohľad cez Mozambik smerom k Indickému oceánuPohľad cez Mozambik smerom k Indickému oceánuMM

Priznám sa, bol som k nim veľmi kritický aj ja. Všímal som si všetky chyby, a tých bolo veru neúrekom. Povahové vlastnosti, správanie sa voči rodine, komunite, ťažkosti spolupráce a komunikácie. Lenže vo svete, kde nie je možné zabezpečiť základné istoty v živote, je hodnotový rebríček niekedy iný, ako ten náš. Možno práve mobil nie je len prejavením luxusu, po ktorom tak veľmi Afričania túžia, ale je únikom, rozprávkou z tvrdej a krutej skutočnosti. Vidieť veľké autá, reklamy, nádherné vily a každú noc sa zobúdzať v chatrči z hliny a slamy, cítiť pach bohatstva od suseda, ale nikdy ho neochutnať, kladie pred ľudí mnohé otázky. Ale aj napriek tomu som vnímal v mnohých oblastiach veselosť aj šťastie, veľakrát bolo nefalšované, vychádzajúce z vnútra srdca. Práve tie maličkosti, ktoré ľudí stáli majetok, mobilné telefóny, televízory im dávali silu prežiť, tešiť sa, mať aspoň dennodennú fatamorgánu dobrého a šťastného života, ktorý tak veľmi obdivovali a ku ktorému sa chceli priblížiť. Akú radosť je možné vidieť na tvárach tých ľudí, keď im niekto zazvoní na zaprášenej ceste vedúcej nikam... A aký je to rozdiel, keď sa pozriem na dnešnú Európu, na rodné Slovensko, v ktorom pred 15 rokmi takmer žiadna rodina nevlastnila mikrovlnnú rúru, a dnes je prirodzenou súčasťou veľkého množstva domácností. Na uliciach sa preháňajú najmodernejšie autá, polovica Slovenska sa kúpala v mori či navštívila žiarivé veľkomestá Európy, ale pocit chudoby a krivdy v srdciach ostáva. Dravosť, tvrdé správanie, predieranie sa jeden cez druhého, snaha nazhŕňať čím viac... Ceníme si učiteľa, či bankára? Obdivujeme vedca, či privatizéra? Rúfus nedokáže prekričať najpredávanejšie periodikum plné správ o vraždách, erotike, peniazoch, vilách... A namiesto filozofovania o živote pri vínku sa prekrikujeme o tom, akých máme nepodarených či podarených politikov. Žijeme peniazmi, aférami, rýchlo kvasenými hviezdičkami hudobného neba a filmu, a snažíme sa mať stále viac, aby sme boli ešte viac nešťastnejší a závistlivejší... Možno nikdy nepochopím myslenie obyvateľov subsaharskej Afriky, ich neracionálne správanie sa v bežnom živote, neexistenciu myslenia na budúcnosť. No stávam sa cudzincom aj v našej starej civilizácii, ktorá si viac a viac váži konzum, lesk, silu. Možno by stačilo len na jeden rok ísť do Afriky, prechádzať sa po prašnej ceste s mobilom, a nemať peniaze na  kukuričnú kašu...

Kňaz Felice mi kedysi na kenskom vidieku vysvetľoval - dávaj si pozor, lebo oni nevedia urobiť rovnú čiaru. Musíš im všetko vopred nakresliť do piesku, a potom stále kontrolovať. Áno, aj o niekoľko rokov na juhu Afriky som videl, ako záhradník nedokázal zasadiť palmy v rovnej línii. A dnes len tak si poviem - oni majú okrúhle myslenie, a my kockaté. No dnes už nie som presvedčený o tom, že tie ostré hrany v našich mysliach sú naozaj prínosom na ceste života.

Tento článok píšem ako prejav obdivu Katke Pišútovej, ktorá pracuje v Ugande, a všetkým Slovákom pôsobiacim v ťažkých podmienkach v Keni.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Fegyveres odkryl chatu, v ktorej sa skrýval po výpovedi o únose

Netušil, ako dlho sa zdrží na úteku mimo Slovenska.


Už ste čítali?